O zmysle Adventu

1. časť

Autor: Marián Husár SDB / Foto: Barbora Kullačová

Aký je zmysel adventu? V súčasnosti u mnohých asi dosť zastretý. V hypermarketoch blikajú vianočné stromčeky už v novembri, ozývajú sa vianočné koledy, hoci Vianoce sú na míle ďaleko, s blížiacimi sa sviatkami rastie intenzita horúčkovitého nakupovania, kolotoč príprav sa stupňuje, len aby na vianočnom stole a pod stromčekom nič nechýbalo… No mnohých toto neuspokojí, pociťujeme dokonca aj nedostatočnosť čisto iba citového prežívania týchto dní. Túžime po čomsi hlbšom – po pravom Advente, po skutočných Vianociach. Ísť k jadru týchto nádherných dní.

Najprv sa pozrime na samotné slovo „Advent“. Neznamená, ako si to často myslíme, „Očakávanie“ ale je prekladom gréckeho slova „ἐπιφανεία“ vyjadruje „prítomnosť“ alebo ešte lepšie „príchod“ to znamená začatú prítomnosť, „zjavenie sa“…

V antike bolo toto slovo technickým výrazom pre prítomnosť kráľa alebo vladára. Advent teda znamená počatú prítomnosť samého Boha. Učí nás dve veci: to, že Božia prítomnosť vo svete už začala, Boh je tu skrytým spôsobom prítomný; a druhú vec, že jeho prítomnosť môže stále rásť. Ako? Boh túži byť prítomný vo svete aj cez nás. Skrze našu vieru, nádej, lásku túži svietiť svojim svetlom do tohto sveta. Keď budeme zapaľovať sviece na adventnom venci, nech nám to pripomína, že „Svetlo sveta“  v tmavej Betlehemskej noci už vyšlo… Osvecuje naše tmy, noci, zápasy, pochybnosti a neistoty… Toto Božie svetlo však prahne po tom, aby vyžarovalo ďalej a ďalej – a to cez nás. Jeho počatá prítomnosť chce ďalej rásť. Keď cez „Svätú noc“ budeme spievať „Dnes sa nám narodil Kristus Pán“, nezabudnime, že to čo sa začalo v Betleheme, má skrze nás pokračovať ďalej, aby sa aj dnes táto Svätá noc skutočne sprítomnila vždy, keď dovolíme tomuto svetlu preraziť cez naše sebectvo a egoizmus. Z tohto pohľadu prichádza  „Ježiško“ všade tam, kde sa skutočne koná a žije z lásky. Tam sa vždy znovu „Slovo Telom stane“.

Advent znamená teda už začatý, ale aj len začatý Pánov príchod. Čiže kresťan nepozerá len na minulosť ale aj do budúcnosti. Veríme a máme nádej, že napriek všetkým katastrofám, ktoré sa okolo nás dejú, napriek mnohým ťažkostiam, ktoré v živote môžeme prežívať, semeno Božieho svetla rastie v skrytosti, až jedného dňa definitívne zvíťazí. Začatá Božia prítomnosť sa stane trvalou prítomnosťou, keď Kristus znova príde v sláve.

Pred rokmi som stretol Sašu. Vyrozprávala mi svoj príbeh, ako sa dostala k viere. Nebola veriaca, ale mala dobré, citlivé srdce. Mesiac pred Vianocami úporne rozmýšľala, čo darovať pod stromček svojej milovanej babičke. Čo by ju len potešilo? Z čoho by mala radosť? Babička nič nechcela. Na všetky vyzvedania Saši vždy iba zopakovala svoj starý refrén: „Moja zlatá, ja už nič nepotrebujem.“ Vnučka bola bezradná, no potom si spomenula, že kdesi počula, vraj kresťania majú pred Vianocami akési štyri špeciálne nedele. Jej babička bola silno veriaca, no bola už zoslabnutá starobou a tak nevládala sama chodiť do kostola. „Hurááá, už to mám!!! To určite poteší, babičku! Darujem jej to, že spolu s ňou pôjdem do kostola, budem ju podopierať! Bude veľmi rada.“ zvýskla Saša pri tomto super nápade.

A naozaj, v najbližšiu nedeľu sa pobrala s babičkou do kostola.

Po prvej nedeli – „Aká nuda“, ozývalo sa v Saši, ale babka bola šťastná.

Druhá nedeľa – „Aká nuda“, ale babka bola veľmi šťastná.

Tretia nedeľa – „Ešte vydržím, ale štvrtou nedeľou to pre mňa končí!“

A vo štvrtú nedeľu, keď už horela na adventnom venci aj posledná svieca, stalo sa čosi zvláštne, Saša zakúsila intenzívnu prítomnosť, nežnosť, láskavosť, bolo to, akoby ju celý čas držal niekto v objatí. Tak silnom a vrúcnom, ani čo by sa ten doteraz Neznámy tešil celú večnosť práve na tento okamih. Rozplakala sa. Vošla do spovednice… Počas svojho vyznania si neprestávala utierať slzy. Chcela dať babičke dar a vôbec netušila, ako bude obdarovaná ona.