Autor: Marián Husár SDB / Foto: Barbora Kullačová

Počas adventu medzi mnohými postavami, ktoré nás môžu inšpirovať, stretávame aj výraznú osobnosť Jána Krstiteľa. Stojí najprv pevne pred nami a vyzýva nás k metanoi (obráteniu), k zmene zmýšľania, k vnútornej premene. Kto chce byť kresťanom, je povolaný znova a znova meniť svoje zmýšľanie a zaužívané schémy. Ani Ján Krstiteľ však nebol ušetrený od tohto procesu zmeny zmýšľania. Aj on prechádzal cestou svojho obrátenia a krízy.

Mohli by sme povedať, že najväčšie trápenie Jána Krstiteľa, samotný proces pretavenia celého jeho bytia smerom k Bohu začína vtedy, keď on sám sedí vo väzení. Tma vo väzení vôbec nebola tou najstrašnejšou tmou, ktorú musel Ján Krstiteľ znášať. Jeho najhlbšou tmou bola vnútorná tma, náhla neistota o svojom vlastnom poslaní, pochybnosti o Tom, ktorému sa pokúšal pripraviť cestu. Vo svojich výpovediach používal na začiatku svojho pôsobenia plamennú hrôzu a výrazné farby, aby vykreslil príchod sudcu a Pánov veľký deň. Predstavoval Mesiáša ako sudcu, ktorý už drží vejačku v rukách, aby preosial zrno od pliev a aby plevy definitívne hodil do neuhasínajúceho večného ohňa. Opisoval ho ako toho, kto zavrhne cudzoložné pokolenie, a ak to bude nutné aj z kameňov vzbudí Abrahámove deti, namiesto tých neverných. „Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa.“ Ján Krstiteľ dúfal a ohlasoval, že uprostred nejednoznačnosti tohto sveta, príde konečne deň, keď sa nezmyselná tma prelomí, zlo bude potrestané a zničené. Musí predsa prísť jednoznačnosť, jasnosť, aby sa ľudstvo nepotácalo sem a tam ako v hmle, ale malo svoj jasný cieľ. Ján ukazuje svojim prorockým  prstom na Ježiša: „Hľa Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta!“ Začala sa prítomnosť Boha, ale… celkom ináč ako si myslel! Nepadol žiaden oheň z neba, aby strávil hriešnikov, zlo nebolo zničené a svet sa vôbec nezmenil. Ježiš chodí, káže o Božom kráľovstve, uzdravuje, stoluje s hriešnikmi, hľadá stratenú ovečku… Celkom iný Mesiáš, ako si ho Ján predstavoval… Nejednoznačnosť pretrvala, tma zostala. Hriech nebol potrestaný, zlo akoby víťazilo naďalej. Toto bol určite dôvod , ktorý Jána dlhé noci vo väzení najviac trápil. Zotrvávajúce Božie zatemnenie. Temnota Božia… V tejto núdzi posiela poslov za Ježišom: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Otázka, ktorá nechá vyplávať hlodajúcu pochybnosť, až kdesi z dna svojej bytosti. Nepomýlil som sa? Je toto naozaj skutočný Mesiáš? Bolo moje poslanie naplnené, alebo som sa stal obeťou klamu?

„Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Otázka, ktorú sme naklonení stále znova a znova opakovať aj pri všetkých súčasných hrôzach vojny, katastrof, zlyhaní človeka, pri veľkých nešťastiach ale i v úbohosti svojho vlastného života: Si to skutočne Ty – Spása sveta i moja Spása? Si to naozaj Ty, o ktorého sa môžem v každej chvíli oprieť, komu môžem v každej situácii a rozpoložení dôverovať? Ježiš odpovedá Jánovi, tým, že sa odvoláva na proroka Izaiáša, ktorý predpovedal tichého a pokorného Mesiáša: „Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší.“

Blahoslavený, kto nachádza cestu práve v tejto tme a je plný viery a lásky. To bola azda posledná úloha, ktorú dostal Ján krstiteľ vo väzení – stať sa blaženým práve v tejto tme neistôt. Dostať sa až sem – nežiadať si viac vonkajšiu jednoznačnosť a jasnosť, ale práve v temnotách sveta a v temnote svojho vlastného života objaviť Boha… Boha možno vidieť len vtedy, ak sa obrátime… Ak dokážeme prejsť od viditeľného k neviditeľnému. Ján prežíva vo väzení hlboké vlastné obrátenie. V temnej noci keď sa už nemá čoho chytiť, spoznáva Boha, ktorý je ale iný, ako si ho roky predstavoval.

Aj my sme volaní, aby sme s Jánom Krstiteľom prežili svoj hlboký advent, aby sme pripravili cestu Pánovi… aby sme objavili Pána, ktorý drží a nesie náš život. A nezabudnime, Boha môžeme natoľko spoznať, nakoľko sa oslobodíme sami od seba a nakoľko mu dáme my sami  priestor vo svojom srdci.

(Tieto úvahy o advente sú malým výťahom a voľným spracovaním z prednášky, ktorú mal v roku 1958 mladý profesor Jozef Ratzinger. Svoj príspevok použil aj v roku 1973 v prvom vydaní zborníka Dogma und Verkündigung vo svojej časti Kňaz z hĺbky svojho srdca a tiež jeho zamyslenia o advente môžeme nájsť v jeho pápežských príhovoroch. Ako malý adventno-vianočný darček odporúčam vyhľadať si niečo z myšlienok tohto velikána ducha.)