Ako žijem v Afrike

od | apr 7, 2022 | Misie

 

Text a Foto: Magdaléna Martoňová

Som presne tam, kde mám byť! Som tu! Som v Afrike! V Tanzánii, región Shinyanga, v Don Bosco Secondary school, blízko dediny Didia. Moja cesta začala pred 6 mesiacmi. Spolu s dvomi dobrovoľníčkami zo Slovenska – Máriou a Baškou.

V našom areáli sa nachádza škola, školská jedáleň, kuchyňa, sklady na potraviny, maličký obchodík, farma, chlapčenský internát, komunitný dom a naše hosťovské izbičky. Celý tento komplex je obohnaný betónovým múrom, takže sme v bezpečí.

Čo tu vlastne robíme?

Náplňou našej práce je učiť v škole náboženstvo, ale zapájame sa aj do iných aktivít, ako napríklad dozor pri skúškach, opravovanie testov, robenie násteniek a učenie ašpirantov. Venujeme sa aj organizácii mimoškolských aktivít, čo zahŕňa najmä poobedné hry so študentmi, chodenie s pracovníkmi na ryžové a kukuričné polia a na farmu. Občas pomáhame v kuchyni. Od decembra pracujeme aj ako zdravotníčky. Podávame lieky na bolesti hlavy, bolesti brucha, ale aj dezinfikujeme rôzne neidentifikovateľné rany.

Ako zijem 04 2022 04

Ako si tu nažívam…

Mám sa tu dobre. Hlavné je to, že som zdravá a to naozaj nemyslím ako klišé. Som každý deň vďačná za pitnú vodu a jedlo. Aj keď je veľmi jednotvárne a mala som „česť“ sa z neho priotráviť, nakoniec je lepšie ako nič.  Bývam v malej útulnej izbičke. Teda, už sa mi zdá útulná, hoci tomu tak zo začiatku nebolo. Má vlastnú kúpeľňu. Netreba si ju predstavovať úplne ako kúpeľňu. Je to vlastne také „zariadeníčko“, kde mám toaletu a sprchu. Volám to však kúpeľňa. Občas ju zdieľam s jaštericou (volá sa Melinda), rôznymi pavúkmi, húsenicami, larvami, švábmi ale aj svrčkami. Ale kým nemám hada v záchode a škorpióna v topánke „som v suchu“. Aj keď… v úplnom suchu (tentokrát doslovnom) tak celkom úplne nie som, pretože keď začnú dažde, kvapká mi zo stropu priamo do mojej izbičky. Raz v noci bola veľká búrka a mne počas spánku napršalo na posteľ. Ako riešenie problému som si namiesto opravy strechy zvolila radšej premiestnenie  nábytku v rámci izby. Tento príklad riešenia môjho problému dokonalo ilustruje spôsob, akým rozmýšľajú Afričania. Myslím si, že sa učím celkom rýchlo a som dobrá žiačka.

Ako zijem 04 2022 06

Ani neviem, ako mám opísať všetko, čo sa nám stalo, ako si tu nažívame a čím si každý deň prechádzame. Je toho veľa. Aj dobrého, aj zlého, aj farebného, aj šedivého… To je skrátka Afrika. A je v nej celá paleta najpestrejších farieb. Už je to viac ako pol roka, čo tu bývame a pozoruhodným sa stáva fakt, že každá z nás to vníma úplne inak.

Prežila som tu VIANOCE

Je to pre mňa obrovská vec! Nikdy predtým, by som si nemyslela že na štedrú večeru budem jesť špagety a avokádo. Takže ak si niekto myslí, že ryba na Vianoce je mainstream, mám typ, ako si osviežiť štedrovečerný stôl. Chceli sme sa aspoň trochu cítiť ako doma, tak sme pripravili punč. Polovica komunity si aj tak myslela, že je to polievka a navyše im to nechutilo. Okrem týchto zážitkov by som si taktiež nikdy nepomyslela, že budem po štedrej večery tancovať okolo stola a že na polnočnú omšu pôjdem školským autobusom. To, že polnočná omša môže trvať tri hodiny, som iba započula v chýroch o tých najdivokejších Slovenských regiónoch. Avšak, teraz som mala možnosť zažiť to na vlastnej koži, navyše s tým, že som mala oblečenú iba sukňu, krátke tričko a na nohách žabky. Tiež ma nemálo prekvapilo, keď jeden ašpirant prišiel za mnou a mojimi priateľkami, že je to jeho prvý vianočný darček v živote a že nám veľmi ďakuje.

Počas môjho pobytu v Afrike som prekonala aj COVID 19

Posledný deň v roku sme sa rozhodli že ideme do nemocnice na „chek up”, pretože bývalý dobrovoľník, ktorý odchádzal domov mal pozitívny výsledok testu. Keďže sme chceli byť zodpovedné, všetky tri sme v rúškach (mala som ho prvýkrát od kedy som sem prišla) sedeli na lavičke a čakali kým nás administrátorka nemocnice nezavolala do jej kancelárie, kde sme jej vysvetlili, čo sa deje a ona z príručnej skrinky vytiahla jednu krabičku antigénových testov, urobila výter a poslala nás ďalej čakať. Čakali sme. Jedine na mojom teste sa zobrazili obe paličky. Hneď sa začala panika. Posielali ma z jedného konca nemocnice na druhý. Potom mi zobrali krv, dodnes neviem na čo, a snažili sa zohnať mi aj PCR test. No márne. Živo si pamätám, ako som sedela pred miestnosťou, v ktorej mi mali robiť PCR test. A asi nikdy nezabudnem na scénku, ako doktor s totálne vydeseným a roztraseným hlasom vrieska do telefónu: „Muzungu, muzungu pozitíva pozitíva PCR, PCR.” (Muzungu znamená v svahilčine beloch.) „Beloška má Covid 19 a potrebujeme PCR test.“ Potom sme tam stáli a čakali ešte asi ďalšiu hodinku. Napokon sa nás opäť ujala administrátorka nemocnice. Asi si neviete predstaviť tie vyplašené tváre ľudí, ktorí chodili okolo nás a už vedeli, že som pozitívna. Veľmi rýchlo sa tu totiž šíria informácie o belochoch.

Vo februári sú moje NARODENINY

Bolo to zvláštne, ale zároveň aj pekné ráno. Po omši sa ma prišiel jeden z bratov opýtať, či mi môžu chlapci zaspievať. Povedala som: „Áno, jasné prečo nie.“ To som ale netušila že budem musieť ísť uličkou pomedzi 500 chlapcov, ktorí mi spievajú a nútia ma tancovať. To však zďaleka nebolo všetko. Jeden z nich ma totiž vzal na ruky ako nevestu a vyniesol na pódium. Samozrejme, že sme si museli aj zatancovať. Celý deň som si dala príjemne oddychový. Písala som si denník, pozerali sme s dievčatami film, počas ktorého mi chodili chalani klopať na dvere s krásnymi vyrobenými želaniami. Poobede ma nič netušiacu obliali vodou, ako to tu je zvykom. Moja rodina mi na diaľku pripravila krásne narodeninové video. Som o rok staršia. Ďakujem „Životik“.

Ako zijem 04 2022 05

Prvý MARATÓN v živote

Aby som bola presnejšia, bol to „iba” polmaratón. No keďže sme v Afrike, namiesto 21 km sme behali skoro 24 km. Počas cesty boli štyri stanovišťa na vodu a v polovici nám do dlaní nasypali kúsok glukózy. Na ceste naspäť nebola ani jedna zastávka s vodou. Našťastie tu máme Máriu, ktorá nám ju na Bodá Bodá (miestna Taxi-motorková služba) doniesla aj s magnéziom. Tiež jej vďačím za pravidelne masáže mojich kŕčovitých lýtok a Baške za požičanie kraťasov a trička. Bez týchto veci, by som to určite nedobehla. Bola to pre mňa veľká výzva a neuveriteľná skúsenosť. Vyhrala som.

Ako zijem 04 2022 03

Iné Africké RARITY

Jednou z rarít, ktoré som tu zažila bol aj päť hodinový pohreb, na ktorý sme cestovali sedem hodín autom a to všetko sme stihli v jeden deň. Pol roka v Afrike ma naučilo, ako vyjednávať na trhu a tiež že môžeme kľudne tancovať v kaderníctve, kým čakáme na strihanie. Už mi príde normálne, že keď sa ideme niekde najesť čakáme niekedy na jedlo aj dve hodiny a len z času na čas sa im podarí trafiť to, čo sme si objednali. Už viem, ako páliť odpad za chatkou bez toho, aby zhorela jedna palma a značná časť okolia s ňou. (Tento požiar som neúmyselne zvrtla, keď som išla prvýkrát páliť sama – týmto pozdravujem svojho ocka hasiča.) Tiež som sa naučila, že je úplne v poriadku nechať svoje topánky na okraji poľa a pracovať bosá.

Už mi nepríde zvláštne, keď vidím navzájom sa držať za ruky úplne kohokoľvek. Chápem, že to je ich kultúra a snažím sa rešpektovať, vnímať, pozorovať a porovnávať. Čo lepšie si môžem so sebou vziať a čo im môžem odovzdať.

Snažím sa žiť naplno ako sa to dá, no niekedy aj na mňa doľahne zlá nálada a smútok. Chýba mi moja rodina, kamaráti, dobré jedlo, teplá sprcha, práčka, vysávač a šoférovanie. Tiež mi je veľmi ťažko, keď počúvam príbehy študentov a neviem, ako im viac pomôcť. Sú to ťažké veci ako alkoholizmus, opustenie alebo smrť jedného z rodičov, rôzne úrazy alebo bitky, ktoré sa im stali, keď boli deti a jazvami sú poznačení dodnes. Príbehy, ako boli zbití, alebo ako sa museli brániť proti lúpežníkom. Niekedy mám pocit, že počúvať nestačí, ale neviem ako inak mám pomôcť. A to je beznádej…

Títo mladí ľudia, moji študenti, sú pre mňa veľkým príkladom a vzorom ako sa dá na svet pozerať pozitívne a ako vyťažiť čo najviac z „obyčajných vecí“. Sú to príbehy plné inšpirácie, ako byť a zostať silný aj v tých najťažších životných situáciách. Ako veriť a žiť.

Ako zijem 04 2022 02

Tiež má teší ako sa o nás vedia starať a zaujímať.

Niekedy nás svojou starostlivosťou rozosmejú, inokedy milo prekvapia. Dokážu byť stále vysmiatí. Je to tu viac o každodenných maličkostiach, čo mi vedia urobiť deň. Napríklad, raz sa ma istý študent spýtal, čo sa mi stalo, keď videl že mám rozškriabané pupence od komárov a kázal sa mi natierať. Alebo inokedy, keď ma videli, ako som sa spálila na slnku, pýtali sa ma, prečo mením farbu, či som chameleón. Nedokázali pochopiť, že moja koža je po spálení červená.  Keď som im vysvetlila že je spálená od slnka pýtali sa, prečo nepoužívam krém ako ochranu, že môžem dostať rakovinu. Raz, keď začalo silno fúkať, jeden študent mi držal vlasy, aby mi ich náhodou neodfúklo. Jeden študent dokonca ku mne pribehol a zazipsoval mi bundu, lebo bola zima a všimol si, že som počas omše kašľala. A ďalší mi vyrobil prívesok na kľúč zo šnúrky, aby som si ho vedela pripnúť a aby som ho už viac nestrácala. Sú to malé veci, no robené s veľkou láskou.

Som vďačná a viem, že toto obdobie je pre mňa požehnaním a veľkým prínosom. Viem, že môžem rozvíjať samu seba a byť lepším človekom pre druhých. A to ma teší. Som vďačná Bohu, že som dostala takúto možnosť. Ďakujem mojej rodine, blízkym a priateľom za podporu a prajnosť.

Ďakujem aj Vám za prečítanie týchto mojich zápiskov a tiež Vám prajem veľa dobrých rozhodnutí, ktoré Vám môžu zmeniť život.

Zdroj: SAVIO

 

Zdieľať článok

0 komentárov

Odosla komentár

Ďalšie články kategórie

Jakutsk – marec

Koncom januára sme oslávili 50-tku Paľa Piatrova aj vo farnosti, aj v komunite. Teraz máme po jednom zástupcovi v každej dekáde od 30 do 70 rokov.

Auto pre Saleziánov do Azerbajdžanu

Humanitárna organizácia MIVA začala zbierku na kúpu auta pre saleziánov v Azerbajdžane. Aj vy môžete touto cestou zlepšiť dopravné možnosti našich misionárov.

Jakutsk

Drahí bratia a sestry, milá saleziánska rodina!
Posielame vám prvý tohtoročný pozdrav z Jakutska s prianím veľkého bohatstva Božích darov.

Jakutsk

Naši drahí bratia a sestry, srdečne vás pozdravujeme z Jakutska. Tak ako u vás, i u nás sa už ochladilo. V tomto období sa tu teplota pohybovala od -35° C do -50° C. Dá sa povedať, že už je tu zima.