Autor: Zuzana Petruľáková / Foto: Unsplash
Otázka totiž nie je, či nám do života prídu nepríjemné udalosti (choroby, krízy, stres, traumy), ale iba kedy sa to stane a ako veľmi budú ťažké. Úplne sa pripraviť na takéto udalosti dopredu sa nedá, ale trénovať psychickú odolnosť, ktorá nám pomôže prispôsobiť sa nepriazni a opäť sa vrátiť do svojho stredu aj v ťažkých situáciách, môže byť užitočné.
Odložiť uspokojenie a trénovať frustračnú toleranciu
Prvá rada je najjednoduchšia – učiť sa odložiť uspokojenie. Čiže vlastne rásť v čnosti trpezlivosti (napríklad nedám si čokoládu, aj keď na ňu mám chuť). Je to však len jeden z prvých krokov. Takzvanú frustračnú toleranciu môžeme trénovať aj vykročením zo svojho pohodlia (napríklad dám si studenú sprchu, aj keď to fakt nemám rada).
Nájsť správnu mieru, koľko žiť v pohodlí a koľko v nepohodlí, nie je jednoduché, ale je veľmi užitočné uvedomiť si, že oba extrémy nám škodia. Psychológovia odporúčajú držať sa Paretovho pravidla 80:20, teda 80 % času byť v pohode a 20 % v nepohodlí – spokojne aj plánovanom.
Koľko nepohodlia majú dnes naše deti vo svojom živote? Čo ďalšie ich vystavuje nepohodliu okrem školských povinností? Ako to mám ja?
Úzky vzťah a podpora komunity
Ďalším z kľúčových parametrov, ako sa vyrovnať s nepriazňou osudu, je mať blízku osobu, o ktorú sa môžem oprieť. Toto platí najmä pre deti a dospievajúcich, u ktorých to môže mať dopad na schopnosť vytvárať vzťahy a dôverovať aj do budúcnosti.
S rastúcim vekom na význame naberá budovanie sietí. Je dobré mať komunitu, v ktorej môžem požiadať o pomoc (a keď treba, viem ju poskytnúť), kde sa môžem učiť vychádzať zo seba, zvládať odmietnutie, prehru, kde môžem vyjadrovať svoje názory, pretože vtedy sa vystavujem potenciálnemu nesúhlasu, kritike. Je ľahšie učiť sa týmto nepríjemným veciam v bezpečnom priestore spoločenstva, kde sme si blízki, kde ma majú radi, kde nás spája aj niečo hlbšie.
Mám takúto komunitu? Čo môžem spraviť pre to, aby som si nejakú našla, vybudovala, stala sa jej súčasťou?
Vďačnosť
Aj v tom najtemnejšom dni sa dá nájsť niečo pekné, za čo môžem ďakovať. Učiť sa rozvíjať vďačnosť za to, čo mám, čo mi život prináša, je perfektnou imunizáciou do ťažších dní. Je to bezbolestné a trénovať môžem začať už dnes. Čím v tom budem skúsenejšia, tým mi to v tých náročných chvíľach pôjde ľahšie – nevidieť v nich len čiernočiernu temnotu, ale aj svetielko nádeje, radosti.
Za čo som dnes vďačná?
Vízia a sebapoznanie
Keď mám cieľ, za ktorým kráčam, nepríjemnosti sú len prekážky na ceste, sú súčasťou procesu. Je jasné, že nikto po nich dobrovoľne netúži, ale keď viem prečo, zvládnem každé ako, zvládnem aj tie potknutia. S tým súvisí aj byť si vedomá svojich hodnôt, presvedčení, poznať samu seba a svoje povolania… vedieť, kto som, čo mi ide a čo mi ide ťažšie, ako reagujem, čo zvládam. Ak sa poznám a som ukotvená vo svojich hodnotách, tak keď príde vír ťažkostí, nebudem zmietaná ako lístok vo vetre. Bude ma mať čo udržať vo svojom strede, resp. vrátiť ma doň.
Viem, kto som, čo sú moje hodnoty?
Prichádza čas prázdnin. Je úžasnou príležitosťou vyskúšať niečo nové – dopriať si trochu nepohodlia (na hrebeňovke či v stane), zažiť nové spoločenstvo, spoznať sa o kúsok viac… Využime ho!
0 komentárov