Autor: Marián Husár SDB / Foto: archív

Mám pocit, akoby cesta viery bola len plná zlyhaní a ťažkostí. Ako mám nasledovať Krista aj napriek neustálym zlyhaniam?

Možno aj vám niekedy napadli podobné otázky. Ach tie moje slabosti… Tak veľmi bojujem proti tej a tej chybe, tomu a tomu hriechu, a predsa… už toľkokrát som si povedal, že s tým skončím, zabojujem, nedám sa… a… žiaden veľký výsledok. Opäť som sa rozčúlil a vybuchol, znova sa mi nepodarilo mať pod kontrolou čas strávený na sociálnych sieťach, zasa ma premohla pohodlnosť, pohádal som sa s rodičmi, neudržal na uzde pýchu, nezvládol pokušenie v oblasti čistoty… A pritom tak veľmi som sa snažil. Možno som si aj tak trochu chcel dokázať, že na to mám… Teraz sa cítim trápne, znechutene – pred sebou i pred Bohom. Ako nasledovať Krista napriek neustálym zlyhaniam?

Poďme spolu s Petrom do jeho loďky… „Často podobne ako Peter zažívame ,noc prázdnych sietí‘ – sklamanie z toho, že sa tak veľmi snažíme, a nevidíme želané výsledky: ,Celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili (Lk 5, 5),‘ hovorí Šimon. Ako často aj my zostávame s pocitom porážky a v našich srdciach sa objavuje sklamanie a horkosť. Dva veľmi nebezpečné červotoče. A čo robí Pán? Rozhodne sa nastúpiť práve do našej lode. Odtiaľ chce ohlasovať evanjelium. Práve tá prázdna loď, symbol našej neschopnosti, sa stáva Ježišovou „katedrou“, kazateľnicou, z ktorej ohlasuje Slovo. A Pán to takto rád robí. Je Pánom prekvapení, zázrakov v prekvapeniach. Vstupuje do člna nášho života, keď mu nemáme čo ponúknuť; vstupuje do našich prázdnot a napĺňa ich svojou prítomnosťou; poslúži si našou chudobou na ohlasovanie svojho bohatstva, našimi biedami na ohlasovanie svojho milosrdenstva.

Zapamätajme si: Boh nechce výletnú loď, stačí mu chudobná, vetchá loď, len aby sme ho prijali. O toto ide, prijať ho. Nezáleží, aká je tá loď, ale prijať ho. Dovolíme mu nastúpiť na loď nášho života? Dáme mu k dispozícii to málo, čo máme?“ (pápež František, Angelus, 6. 2. 2022)

Siete sa trhajú od množstva rýb a Peter prežíva, napriek veľkej horúčave dňa, mrazenie na chrbte. On ako skúsený rybár najlepšie pochopil ten zázrak – po namáhavej noci, keď nič neulovili, sa teraz počas dňa vďaka Ježišovmu slovu trhajú siete od veľkého úlovku. „Odíď odo mňa Pane, lebo som človek hriešny.“ Ako úprimne a pokorne to vyjadril… to, čo niekedy prepadá aj nás. Vedomie vlastnej hriešnosti, zlyhaní, krehkostí… Aj my sa niekedy práve takto cítime. A čo na to Ježiš? „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“ Čože? Ja? Takýto? Nehodný, hriešny, slabý? Áno, ty… pretože ja z teba urobím skalu. Krásne na tom je, že Boh vstupuje do nášho života niekedy práve cez našu slabosť, cez vedomie našej hriešnosti, zranenosti, že si nevystačíme my sami, že nestačí napnúť svaly a podať výkon… koľkokrát sme to už skúšali a popálili sme sa. A práve tam a len tam môžeme naplno roztvoriť svoju bytosť. Totižto tam, kde si už nevystačím sám, v pokore sa môžem otvoriť jemu – milujúcemu Spasiteľovi. A vo chvíli, keď sa pozriem na neho a nie na svoj hriech, prežijem čosi z jeho bezpodmienečnej lásky a odpustenia. Centrom ani vo chvíľach zlyhaní nemajú byť moje hriechy, ale on.

Neboj sa prázdnoty včerajška, dobro zajtrajška má väčšiu cenu. Ježiš ťa túži pozdvihnúť, otvoriť ti horizont, ponúknuť nové možnosti. Neznechutia ho naše chyby, nemá strach z našej slabosti. Jeho sen o nás je silnejší ako naša slabosť! Vždy môžeme začať odznova, Pán nás pozýva, aby sme sa vrátili do hry. Zažeňme pesimizmus a nedôveru.

Vedeli by o tom rozprávať všetci svätci, každý z nich prešiel svojimi zápasmi, ani oni neboli nejakí supermani alebo nadľudia. Aj oni sa museli boriť so svojou povahou, s najrozličnejšími vonkajšími či vnútornými ťažkosťami. Veď nakoniec aj na ceste Petra, ak ju pozorne sledujeme v Evanjeliách a Skutkoch, objavíme i zlyhania. Ide o pomalú premenu. Chce to trpezlivosť, odovzdanosť a dôveru v toho, ktorý nás stvoril a sníva o nás od večnosti. Svätý apoštol Pavol to presne vyjadril: „Sila sa dokonale prejavuje v slabosti…“, „tá Božia sila v našej – ľudskej slabosti…“ A obľúbená svätica Terezka z Lisieux hovorí, že keď nevládze kráčať po strmých schodoch dokonalosti, ako dieťa sa vrhne do náručia Otca.