Autor: Marián Husár SDB

Najmä, keď sú deti ešte malé, neposedné a vyrušujú, keď ešte poriadne nerozlišujú kostolnú lavicu od preliezky a rodič sa niekedy ide prepadnúť od hanby?

Každé dieťa je originálne so svojou povahou, vlastnosťami, situáciou a okolnosťami, v ktorých vyrastá. Na to ako sa správa pri omši vplýva mnoho faktorov. Niektoré môžeme ovplyvniť, iné nie. Tu je niekoľko rád, ktoré vám môžu pomôcť:

Pripravte deti už doma na to, že sa idú stretnúť s Pánom Ježišom. Pripomeňte im dôležitosť tohto stretnutia a skúste ich motivovať k tomu, aby boli pozorné. Dieťa vidí rodičov, čo robia, čomu veria, ako sa správajú, a aj keď tomu nerozumie, kopíruje ich. Vo výchove nič lepšie ako príklad rodičov neexistuje.

Do kostola neprichádzajme na poslednú chvíľu. Ak sa ide autom, cestou sa možno rozprávať, kam ideme, čo tam budeme robiť, ako sa budeme správať. Malému dieťaťu pripomínajme, že Pán Ježiš sa na nás teší a že budeme spievať, hovoriť iba keď ostatní, inak budeme počúvať a snažiť sa byť potichu. Ak sa im to podarí, pochváľme ich, oceňme každý malý pokrok, povedzme im napr. že sme videli, ako mali chuť behať, ale ostali s nami. Hovorme deťom, že chodiť do kostola je pre nás rodičov niečo veľmi dôležité. Najmä keď dieťa vymýšľa a nechce sa mu ísť do kostola, povedzme mu, že my tam túžime ísť, chceme sa rozprávať s Pánom Ježišom, že potom budeme mať viac síl sa s ním hrať. V nedeľu sa aj slávnostnejšie oblečme, aj to dotvorí atmosféru krásna.

V kostole si vyberme miesto tak, aby deti mali výhľad na oltár, nech môžu svojimi zmyslami vnímať, prežívať a aktívne sa zapájať.

Vždy záleží v akom nastavení príde do kostola rodič a v akom deti. Ak sú deti vybehané, najedené a napité, sú podľa slov jednej mamky „krotké“. Stačí väčšinou detská knižka, vhodná do kostola, najlepšie o sv. omši, v ktorej spolu s deťmi sledujeme, kde sa práve nachádzame, prípadne niečo potichu dovysvetľujeme. Ak sú deti v predškolskom veku môžeme im dať aj nejakú malú úlohu napr.: spočítať koľko sviečok horí na oltári, koľko je miništrantov, spýtať sa, čo vidia pri oltári a na ňom, čo sa tam práve deje, hovoriť o farbe rúcha, „predpovedať“, čo bude teraz nasledovať, hádať, kto príde čítať či miništrant, chlapec, alebo dievča, vysvetliť prečo si teraz pokľakneme. Občas možno objasniť nejaké slovo (deti aj keď sa nezdá sú vnímavé), cez Otčenáš chytiť sa za ruky, ísť s nimi na krížik apod. Nepraktizujme však u detí jedenie počas omše, ani hračky. Hračkami odvádzame pozornosť  nielen vlastného dieťaťa, ale aj ostatných detí.

Ak je možné, choďte na detskú sv. omšu – hrajú a spievajú sa tam detské piesne, ukazovačky, kázeň je prispôsobená deťom, sú tam rôzne aktivity, ktoré ich hlbšie uvádzajú do evanjelia i do priebehu celej omše. Deti si tam môžu nájsť kamarátov a spoločnosť, s ktorou  budú chodievať do kostola, na stretká aj vo vyššom veku. Každá rodina svojou prítomnosťou dotvára atmosféru Eucharistie. Počas jej slávenia zapájajme sa do spevov a modlitieb, do prinášania obetných darov, alebo si možno zobrať na starosť čítania a prosby.

Po skončení Eucharistie sa neponáhľajme domov, ale zostaňme, ak sa dá, ešte pred kostolom, aj to buduje vzťahy a spoločenstvo. Po ceste domov, pri obede alebo večernej modlitbe sa rozprávajme o tom, čo nás oslovilo. Opýtajme sa detí, čo si zapamätali.

Chlapcom pomáha, ak chodia miništrovať. Omšu vnímajú z inej perspektívy, aktívne sa do nej zapájajú svojou službou, dievčatá zasa spevom v zbore, či pri ukazovačkách.

Pomáhajú aj katechézy Dobrého pastiera, kde sa vysvetľujú primeraným spôsobom časti sv. omše a tak potom deti lepšie chápu súvislosti a jednotlivé úkony. Deťom doma rozprávajme biblické príbehy, poukazujme na to, ako nás Pán Ježiš ľúbi.

Správanie dieťaťa v kostole je ovplyvnené  vekom, temperamentom, jeho  momentálnym, fyzickým a psychickým rozpoložením. Rodič najlepšie pozná svoje dieťa. Stanovením hraníc v správaní (čo môže a čo nie), ich dôsledným dodržiavaním a láskavým prístupom, postupne učíme dieťa prežívať sv. omšu nielen navonok, ale aj vnútorne. Pokiaľ sa menšie deti po nejakom čase začnú v kostole ozývať, sú plné energie, nevedia obsedieť, nebojme sa vyjsť von, aby nevyrušovali ostatných. Je potrebné včas zasiahnuť. Ak exituje detská miestnosť, alebo chodba, kde je prenos, choďme tam, alebo aj vonku, ak sa dieťa potrebuje upokojiť, vyplakať, či vybehať. Keď sa dá, potom sa na niektorú časť omše vráťme. Rodič, ktorý sa obetuje pre dieťa, získava milosti, aj keď sa nemôže až tak sústrediť a je vonku. Stačí zachytiť  kúsok z omše. Prijať, že naša účasť na sv. omši s deťmi, bude na pár rokov iná. Potešiť sa z maličkostí. Naším krásnym poslaním je privádzať deti k NEMU.

Svedectvo jednej mamičky: „Ak boli dievčatá aspoň  5 sekúnd v pohode, snažila som sa aspoň z tých pár sekúnd ukradnúť moment pre mňa a pre Ježiša a prežiť ho čo najviac. Posilou mi bola tá chvíľka po prijatí Eucharistie… Veľakrát som však odchádzala z omše, z ktorej som veľa nemala a možno ani deti, no vravím si, že sme boli aspoň bližšie pri Ježišovi a On nás naplnil milosťami. A že nabudúce to snáď bude lepšie.“