Autor: Marián Husár / Foto: Eva Kosnáčová a archív

Mnohí si určite ešte živo pamätáte na veľkého svätca Jána Pavla II. Keď sa ho novinári pýtali, čo bolo pre neho takou najsilnejšou katechézou v živote, ktorá ho ovplyvnila na jeho duchovnej ceste, mnohí čakali, že spomenie možno nejakú teologickú prednášku alebo meditáciu z duchovných cvičení, či silnú knihu… Svätý Otec však nepovedal nič z toho, ale opísal situáciu, keď počas druhej svetovej vojny, mamička už vtedy nežila, sa raz v noci zobudil a zbadal, ako jeho otec kľačí pri svojej posteli a modlí sa. „Toto bola pre mňa najsilnejšia katechéza – vidieť otca modliť sa na kolenách.“

Ako odovzdať vieru svojim deťom? Aj v malej ankete rodičov z našej farnosti Bratislava – Miletičova rezonovalo najčastejšie, že viera je dar a že práve svedectvo a príklad rodičov, súrodencov, starkých i ďalších príbuzných pomáha deťom vytvárať si vzťah s Pánom Bohom. Tam, kde sa v rodine takpovediac dýcha viera, môžu deti objavovať krásu Toho, ktorý miluje od večnosti.

Chcem teraz pre inšpiráciu predstaviť svedectvo života mamy Margity, ktorá napriek tomu, že jej manžel veľmi skoro zomrel, vychovala veľkého svätca dona Bosca. Táto veľká mama v denných udalostiach, na poli, v prírode i vo všetkom, čo ju obklopovalo, dokázala objavovať Boha. Tomuto hlbokému pohľadu učila aj svoje deti: „Nezabudnite, že Boh vás vidí… To Pán Boh stvoril svet a obsypal ho hviezdami… Aké krásne veci nám Boh stvoril! Pán je dobrý! Poďakujme sa mu za každodenný chlieb, ktorý nám dáva.“ Ani v ťažkých chvíľach, keď krajinu zasiahol hrozný hlad, sa táto mama neprestáva spoliehať na Boha a tejto dôvere sa učí aj Janko Bosco. Don Bosco spomína: „…zmocnil sa nás veľký strach, lebo v ten deň sme nemali čo položiť do úst. Mama sa pokúšala zaklopať na blízke domy, aby si niečo vypožičala, ale nik nám nemohol pomôcť. Ani vtedy však nestratila odvahu: ‚Keď otec umieral, povedal mi, aby som dôverovala Bohu. Preto si kľaknime a pomodlime sa.‘ Po krátkej modlitbe vstala a rozhodla: ‚V krajnom prípade treba siahnuť po krajných prostriedkoch.‘ Odišla do maštale a s Bernardom Cavallom zabila teľa, časť z neho hneď uvarila a dala nám večeru. Boli sme od hladu vysilení na smrť…“ Tento krok znamenal úplne sa odovzdať Božej Prozreteľnosti – pretože týmto krokom prišli z ľudského hľadiska o poslednú istotu. Napriek biede a chudobe mama Margita so svojimi deťmi však nikdy neodmietla žiadnu prosbu o pomoc. Vedela sa podeliť aj s tým málom, čo mali. Ak niekto zaklopal na dvere, nikdy nebol odmietnutý.

Neskôr, keď je už syn Janko kňazom, ide za ním do Turína a stáva sa mamou mnohých sirôt. Daruje svoj život opusteným chlapcom. Varila im polentu, strihala ich, prala, po nociach obšívala roztrhané košele, kabátiky a nohavice. Dokázala povzbudiť, ale s láskou i napomenúť, povedať peknú myšlienku alebo podarovať jabĺčko, ak videla, že chlapec potrebuje povzbudenie. Práve od mamy sa don Bosco naučil výchovný systém, ktorý je postavený na rozume, náboženstve a láskavosti. Mama mu pomohla vytvoriť z Valdocca skutočnú rodinu.

Čo je teda dôležité, keď túžime odovzdať vieru svojim deťom?

Určite v prvom rade osobný vzor a život, naša dôvera v Boha, príťažlivá spoločná modlitba prispôsobená deťom, kde deti môžu vyjadriť Pánu Ježišovi, čo cez deň zažili, čo je v ich vnútri, dôležité je uvádzať ich do svätej omše vhodnými zaujímavými formami, ale aj do modlitby, pobožností, do liturgických období – dodnes si pamätám na adventnú cestičku, ktorú sme každý večer ako malí prechádzali, ako sme sa len tešili, že si vymaľujeme ďalšiu jej časť a na stromček v Betleheme zavesíme perníky dobrých skutkov… Mnoho nápadov a inšpirácií, ako s deťmi objavovať napr. krásu liturgického roka, ako sa inšpirovať svätcami, biblickými príbehmi a mnoho iného kreatívneho, môžeme nájsť na stránke zastolom.sk. Aké krásne sú modlitby tam, kde sa modlí celá rodina. Som vďačný za chvíle, keď som niekedy na návšteve pozvaný zúčastniť sa týchto čarovných chvíľ.

Povedali sme, že viera je dar, je potrebné modliť sa za tento dar pre vaše deti. Veľa sa s nimi rozprávať, načúvať im, pomáhať im objavovať Božie stopy v ich živote. Zapájať sa do spoločenstva rodín. Učiť deti robiť malé skutky lásky. Nech zakusujú, ako chutí viera a krása kresťanského životného štýlu.

Viera je darom. Nie každý má možnosť narodiť sa s týmto darom či s ľuďmi, ktorí im tento dar odovzdajú. Tak to je i so ženou, ktorú chcem opísať. Narodila sa v rodine bez viery a dlho o viere veľa nevedela. Napriek tomu vždy žila a žije ten správny a krásny život. O viere sa dozvedela až od muža svojho života, od svojho manžela. Napriek tomu, že vieru spoznala neskôr, dokázala ju s láskou prijať a dávať ju i svojim deťom. Prijala každé dieťa, aj keď to malo znamenať i veľké ťažkosti. Kvôli tehotenstvu sa nemohla podrobiť vyšetreniam pri nádorovej chorobe. Vynosila to dieťa s láskou a až potom prišla operácia. Žije doteraz no bez jedného oka. Nikdy sa nesťažovala na svoj stav a ľudia okolo ani nevnímali, že jej niečo chýba. Nikdy nenariekala, prečo práve ona má žiť bez oka, naopak, stále bola vďačná za to, čo má. Je to človek, ktorý sa obetoval i pre mňa. Tým dieťatkom som ja a tá žena je moja MAMA.

(Betka, 18 rokov)