Misijný rozhovor s otcom Mathewom Moonom.

Tridsaťročnú saleziánsku prítomnosť na Sibíri (Ruská federácia) v Jakutsku (hlavné mesto– v Republike Sacha) a Aldane (mestsko-vidiecka zóna) začali odvážni slovenskí saleziáni. Vďaka podpore hlavného predstaveného sa pomaly stáva medzinárodným spoločenstvom, ktoré tvoria nielen saleziáni zo Slovenska, ale aj z iných kontinentov. Dvaja mladí praktickí praktikanti (Burundi a India) už v súčasnosti absolvujú špecifickú formáciu na kňazstvo (teológiu) a nedávno do Jakutska dorazil jeden kórejský salezián. Otec Mathew Moon bol vyslaný zo Soulu podľa vzájomnej dohody dvoch provincií a teraz je študentom ruského jazyka a pomaly preniká do tejto krajiny, kultúry a náboženstva.

Aká bola tvoja cesta viery?

Bol som pokrstený ako dieťa a k viere som prišiel prirodzene prostredníctvom svojich rodičov. Hoci som sa dopustil mnohých hriechov, verím, že ma Boh vedie. Verím, že život uprostred opakovanej sebareflexie a obnovy je mojou cestou viery. Nie som svätý, ale svätý Boh ma volá na svoju cestu.

Čo ťa prilákalo na cestu saleziánskeho povolania?

Myslím na dva body – „láskavosť“ a „sprevádzanie“. Saleziáni sa vyznačujú ‚láskavou dobrotou‘ a takto sprevádzajú mladých ľudí. Hoci je v tom veľa trpezlivosti, navonok sa prejaví ako láskavosť. K saleziánskemu povolaniu ma priťahovala aj ‚pastoračná láska‘ a myslím si, že moje povolanie sa posilňuje aj vtedy, keď cítim, že túto lásku uvádzam do praxe pre mladých ľudí.

V trinástich rokoch som sa zoznámil so saleziánskou spoločnosťou a začal som sa zúčastňovať na pravidelných stretnutiach o povolaní. Vyrastal som v saleziánskej komunite a myslím si, že v nej stále rastiem. Som citovo nezrelý a chýba mi trpezlivosť. Počas celého života v komunite boli moji spolubratia so mnou veľmi trpezliví. Myslím si, že Boh na vás veľa čaká, teraz aj v budúcnosti. Na svojej budúcej ceste sa musím pozrieť priamo na seba, spoznať sa a pokorne sa snažiť predstaviť sa komunite.

Aké boli najšťastnejšie chvíle a zážitky v Kórei?

Spomínam si, že štyri roky po vysvätení som bol pridelený na 2 roky do Chuncheonu. Pracoval som v poradenskom centre pre starostlivosť o mládež. Pracoval som so žiakmi, ktorí boli trochu stratení, a s ďalšími ľuďmi, ktorí opustili školu. Poskytoval som im stravu a viedol som rôzne programy výchovy ľudského charakteru. Bol som šťastný, že som mohol nadviazať vzťahy s mladými ľuďmi a zdieľať s nimi osobné príbehy, a bol som šťastný, že som im mohol spôsobiť aspoň trochu radosti.

Čo ťa motivovalo k tomu, aby si bol vyslaný ako misionár?

Rok pred mojou doživotnou profesiou som sa zúčastňoval na projekte medzinárodnej dobrovoľníckej skupiny, ktorá išla do Kambodže. Vtedy som pri pozorovaní misionárov a miestnych ľudí sníval o misiách. V mojich očiach vyzerali väčšinou šťastne. Potom som zložil doživotnú profesiu a bol som vysvätený za diakona a kňaza. Uprostred tohto komplexu som sa sám seba pýtal: „Keď ani tu nemôžem žiť šťastne, tak o akej misii snívaš?“ Vtedy som si uvedomil, že je to veľmi ťažké. A svoje misionárske sny som preskočil. Počas takéhoto života ma stretlo naozaj veľmi ťažké obdobie: V mojom tele a mysli sa objavili symptómy vyhorenia na čele s problémami, ako sú ťažkosti vo vzťahoch, prázdnota a neschopnosť žiť duchovný život. Počas tohto obdobia som dostal veľa pomoci od svojich spolubratov. A nakoniec som sám na sebe pocítil, že moja vnútorná energia pochádza od Boha. V tom čase som sa rozhodol: Predtým, než zostarnem, musím vyjadriť svoju misionársku prosbu, ktorá akoby vo mne ešte zostávala. Rozmýšľal som, či ma Boh povedie touto cestou, a tak som sa začal modliť a predložil som svoju prosbu provinciálnemu predstavenému. Myslím si, že tí, ktorí kráčajú po ceste povolania, tí hľadajú Boha uprostred ťažkostí. Verím, že v ňom má Boh pre nás plán a že každý z nás by mal prosiť o silu žiť pokorne. Nikdy nemôžem odpovedať na Božie volanie vlastnými silami.

Čo krásne a aké výzvy prináša komunita v Jakutsku-Aldane?

Som tu len tri mesiace, takže úprimne povedané, o situácii tu toho veľa neviem. A neovládam dobre jazyk, takže nemôžem vyjadriť svoje myšlienky.

Tento rok si pripomíname 30. výročie vstupu na ruské územie Jakutska (Aldan) zo slovenskej provincie. Otec Jozef Tóth, ktorý vtedy prvýkrát vkročil na toto územie, je tu stále prítomný. Odvtedy sa k tejto misii pripájajú mladí spolubratia zo Slovenska, niektorí z Ruska a v poslednom čase aj misionári z iných krajín. Medzinárodný komunitný život je naozaj krásny.

V Rusku je národným náboženstvom pravoslávna cirkev. V tejto národnej (náboženskej) atmosfére by som chcel vnímať, ako sa k nim katolicizmus dostáva prostredníctvom komunity, ktorá tu žije. Rusko je teraz vo vojne. Mnohí ľudia túto vojnu podporujú. Od konca septembra bol vydaný mobilizačný rozkaz a muži boli poslaní na bojisko aj z nášho mesta. Ľudia sú týmto javom rozrušení, ale zároveň to berú ako prirodzenú činnosť pre túto krajinu. Aká je pravda o tejto vojne a aké rozhodnutia môžeme ako kresťania robiť a aké postoje si môžeme za týchto okolností zachovať, je výzvou.

Čo sa môžeme naučiť od mladých ľudí a katolíkov na Sibíri?

Jakutsko je miesto, kde klimatické prostredie nie je jednoduché. Zimy sú dlhé a teplotný rozdiel medzi zimou a letom je obrovský. Ľudia sa však na počasie nesťažujú. Zdá sa, že najmä leto považujú miestni obyvatelia za dar. Keď je teplé počasie, maximálne si užívam chodenie do prírody. Na tvárach mladých ľudí sa objavujú úsmevy. Veľa sa smejú

Okrem Rusov, ako sú rodení Jakuti a Slovania, je tu veľa zahraničných pracovných migrantov a študentov. V našom farskom kostole sú aj veriaci z Filipín, Vietnamu, Kamerunu a Kolumbie. V rozmanitosti sa môžeme naučiť vzájomne sa rešpektovať a komunikovať. Môžete sa pokúsiť komunikovať zo srdca.

Čo by ste chceli odkázať mladším saleziánom v Kórei alebo v regióne EAO?

Počas môjho noviciátu som od svojho novicmajstra dostal úlohu zažívať Boha. V tom čase to bola takmer Božia skúsenosť, mohol som získať dôveru, že ma Boh volá, miluje a dáva mi rásť. Potom však moje presvedčenie nebolo konzistentné. Ale pri každom páde mi Boh opakovane pripomínal, že semienka povolania sú zasiate vo mne. Takže si myslím, že sa môžeme opäť pohnúť vpred.

Na misie som prišiel po vyslovení prosby o misijné poslanie a stále si myslím, že Boh ma viedol v správnom čase. Moje myšlienky a činy, ktoré považujem za správne, sa môžu líšiť od Božieho plánu. Preto si myslím, že aj naďalej budeme potrebovať prax jednoduchého odovzdania sa Bohu. Potom som si istý, že Boh nás ľahko povedie po svojej ceste.