Aby sme boli verní ďalších sto rokov

od | jan 19, 2024 | Rozhovory, Saleziáni

 

Zhovárala sa: Zuzana Artimová

Don PETER TIMKO (50), provinciál Saleziánov dona Bosca na Slovensku, nám porozprával o saleziánskom jubileu, ale aj o charizme saleziánskej rodiny, ktorú charakterizuje láskavosť, rodinnosť a radosť.

Saleziáni dona Bosca slávia storočnicu príchodu na Slovensko. Ste rád, že môžete byť svedkom a súčasťou tejto udalosti?

Áno, je to radosť a zároveň zodpovednosť, že žijeme práve tieto chvíle a že ich nežijeme iba ako oslavu, ale aj ako pokračovanie. Keď sa tak pozerám na naše dejiny počas sto rokov, cítim sa voči svojim predchodcom, ktorí začínali a rozvíjali saleziánske dielo v ťažkých obdobiach, veľmi maličký.

V januári 2024 si pripomíname aj storočnicu narodenia kardinála Korca, ktorý vo svojom duchovnom testamente osobitne ďakoval Bohu za „synov dona Bosca“, ktorých vysvätil za kňazov. Ako si saleziáni na kardinála Korca spomínajú?

Sme mu veľmi vďační, že nám vysvätil okolo 25 spolubratov. To bolo za totality veľké číslo. Kardinál Korec bol ochotný riskovať a podstúpiť všetky ťažkosti, ktoré s tým súviseli. Tiež je pre mňa symbolom spojenia saleziánov s tajnou Cirkvou v totalitnom období.

Hoci z bezpečnostných dôvodov asi každé spoločenstvo pracovalo dosť samostatne – aj saleziáni mali vlastné štruktúry –, aj prostredníctvom kardinála Korca boli spojení s inými časťami tajnej Cirkvi.

Keď ste sa v 80. rokoch zoznamovali so saleziánmi, totalita tu ešte vládla. Uvedomovali ste si, že sa tiež vystavujete riziku?

Áno, teoreticky som si to uvedomoval. Aj bratia saleziáni, ktorí nás viedli, nás na to upozorňovali, ale vtedy som to až tak neprežíval, mladosť vedela zmenšiť a odmocniť strach a obavy.

Totalitný režim som zažil so saleziánmi len posledné dva roky, od štrnástich do šestnástich rokov. Prežil som s nimi aj novembrový prelom a radosť z náboženskej slobody, čo znamenalo, že sa na Slovensku mohli znovu budovať saleziánske diela.

Ktorí saleziáni vás na duchovnej ceste viedli?

V tajnej prešovskej komunite boli pre mňa kľúčoví Anton Červeň a Jozef Luscoň, ale aj ďalší. Počas formácie na Slovensku i v zahraničí, konkrétne v Taliansku, som potom stretol ďalšie osobnosti, ktoré mi na ceste saleziánskeho povolania boli ozajstnými duchovnými otcami.

Po novembri 1989 sa otvárali aj hranice sebarealizácie. Prečo ste hodili za hlavu všetky svetské možnosti a rozhodli ste sa pre duchovné povolanie?

Bol som tretiak na strednej škole. Z dnešného pohľadu to vnímam ako čas dozrievania, hľadania, otvárania. Práve saleziáni mi pomohli zorientovať sa v sebe, postupne sa vo mne prebudila túžba byť ako oni, byť tajným saleziánom kňazom. Keď sa zmenila politická situácia, bol som už vnútorne presvedčený, že Boh ma volá žiť tento štýl života aj v nových spoločenských podmienkach.

Čo znamenalo „byť ako oni“?

To, že nás mladých, teda aj mňa, vedeli pritiahnuť a sprevádzať v duchovnom živote a otázkach, ktoré som si ako mladý človek kládol. Ich pomoc som vnímal najmä cez svätú spoveď a duchovné sprevádzanie, ich prístup sa mi veľmi páčil. Hovoril som si, že toto by som chcel robiť aj ja pre iných mladých ľudí. Saleziáni si svojím duchovným otcovstvom získali moje srdce.

Komu ste boli a komu ste dnes duchovným sprievodcom a otcom?

Duchovnému sprevádzaniu som sa najviac venoval v období, keď som bol magister saleziánskych novicov. Duchovne som vtedy sprevádzal aj spolubratov saleziánov a viacerých iných ľudí, ktorých som stretol v Poprade, kde máme noviciát.

Bolo to pre mňa doteraz najintenzívnejšie obdobie duchovného sprevádzania. Aktuálne, ako provinciál, sprevádzam prakticky už len spolubratov, a je to trochu iné sprevádzanie, keďže som ich predstavený.

Robím to pri každoročných kánonických vizitáciách, pri ktorých sa podľa našich stanov rozprávam s každým jedným z približne 180 spolubratov našej provincie.

Hoci je to fyzicky i psychicky dosť náročné, tieto rozhovory pre mňa predstavujú naozaj obrovské duchovné i ľudské bohatstvo. Je to veľká výsada, ale i zodpovednosť.

Ktoré výzvy by ste ešte ako provinciál chceli premeniť na skutky?

Ako som povedal spolubratom na začiatku mojej služby, nemám a ani nechcem sám vytvárať nejaké silné vízie, ktoré by v tejto dobe mohli vyznievať ako diaľkové svetlá v hustej hmle a spôsobovať ešte menšiu viditeľnosť. Mojou prioritou je snažiť sa byť im čo najviac nablízku.

Kľúčoví sú pritom predstavení komunít, my ich voláme direktori, spolu s ktorými sa snažím sprevádzať jednotlivé komunity a bratov.

Inšpiruje ma k tomu aj pápež František, ktorý Cirkev vedie k synodalite, aby sme v otvorenosti Duchu Svätému spoločne hľadali nové cesty evanjelizácie a verní Kristovi odpovedali na otázky ľudí dnešnej doby. Verím, že sa to už aspoň trošku podarilo a že sa mi to za zvyšný čas mojej služby podarí ešte viac.

Svätý Ján Bosco sa pri založení rehole inšpiroval spiritualitou svätého Františka Saleského. Ešte stále z nej slovenskí saleziáni čerpajú?

Svätého Františka Saleského vnímame predovšetkým ako svätca láskavosti a humanizmu. Práve pre tieto jeho charakteristiky don Bosco chcel, aby sme sa volali saleziánmi, teda aby sme mali ľudský, priateľský, láskavý prístup ku všetkým, ktorí sú nám zverení, ale najmä k mladým, ktorí potrebujú byť milovaní a aj to cítiť.

Potom je pre našu charizmu veľmi dôležitá rodinnosť. Snažíme sa vytvárať v našich komunitách a prostrediach rodinu. Rodina nie je iba formálny názov, skutočne nám záleží na tom, aby bol medzi nami rodinný duch.

S láskavosťou a rodinnosťou nás ešte charakterizuje radosť, ktorá k mladým patrí. Naša spiritualita je spiritualitou vzkriesenia, teda zvýrazňuje veľkonočnú radosť a nádej vzkrieseného Krista, ktorý nás vykúpil svojím utrpením a smrťou na kríži.

Čím oslovuje mladých takéto chápanie radosti?

Vieme, že mladých nepritiahnu smutné a nudné veci, preto sa im rôznymi spôsobmi snažíme sprostredkovať túto kresťanskú radosť, ktorá charakterizovala život v Turíne na Valdoccu, kde don Bosco rozvinul svoje dielo. Všetko, čo robíme, by malo viesť mladých ku vzkriesenému Kristovi.

Vedie práca s deťmi a mladými aj k duchovným povolaniam?

Vďaka Bohu, môžem povedať, že ešte stále sú mladí ľudia, ktorí prejavia túžbu po duchovnom povolaní, hoci je ich oveľa menej ako v 90. rokoch.

V našich stanovách máme, že každé povolanie svedčí o tom, že Pán našu kongregáciu miluje. Je to dar, ktorý si nemôžeme nárokovať, ale pre ktorý sa snažíme vytvoriť podmienky. Mladých, ktorí pocítia aj iné duchovné povolanie, sa snažíme sprevádzať čo najlepšie.

Napriek úbytku duchovných povolaní vo všeobecnosti musí saleziánov tešiť, že z ich odchovancov sa stávajú dobrí, slušní ľudia.

Don Bosco bol vo svojej dobe aj v tomto smere veľmi moderný. Jeho cieľom bolo vychovávať dobrých kresťanov a čestných občanov. Takže pre nás ako nasledovníkov dona Bosca je evanjelizácia vždy neoddeliteľne spojená s výchovou rovnako ako výchova s evanjelizáciou.

Bez evanjelizácie by sme boli iba vychovávatelia, ktorých možno nájsť aj v iných občianskych inštitúciách. A bez výchovy by naša evanjelizácia vzhľadom na iné spoločenstvá v Cirkvi stratila podstatu našej saleziánskej charizmy.

Vychovávať a evanjelizovať znamená viesť mladých tak, aby rástli vo vzťahu k Bohu i k ľuďom, boli prínosom pre občiansku spoločnosť a našli svoje povolanie i v Cirkvi.

V saleziánskych kostoloch aktuálne zaznieva pri spoločných modlitbách veriacich prosba za svätorečenie Titusa Zemana. Prečo si tento jednoduchý slovenský saleziánsky kňaz zaslúži titul „svätý“?

Myslím, že preto, lebo nie je sám, ale reprezentuje celú generáciu našich spolubratov, ktorí svojím životom pokorne svedčili o Kristovi v ťažkých časoch prenasledovania komunistickým režimom.

Bola to generácia bratov, vďaka ktorým sa saleziánska charizma zo Slovenska nevytratila. Keby sa v 50. rokoch zľakli alebo rezignovali, možno by sa saleziánske dielo výrazne oslabilo alebo z Cirkvi na Slovensku aj úplne zmizlo.

Vďaka ich odvahe, viere a ochote dať všetko, aj vlastný život, sa charizma dona Bosca na Slovensku ďalej rozvíja. Ale nešlo len o charizmu, dôležité bolo, že svojím životom ukazovali na Krista.

Každý svätec odráža niečo z Ježišovej tváre. A to je ten dôležitejší dôvod, prečo si don Titus zaslúži byť svätým – lebo v jeho tvári vidíme niečo z Kristovho utrpenia, ktoré vedie k nádeji vzkriesenia.

V čom cítite Titusovu duchovnú blízkosť?

Ja osobne som ju doteraz najsilnejšie vnímal 30. septembra 2017, teda v deň jeho blahorečenia v Bratislave-Petržalke. Verím, že bdie nad našou provinciou v duchu priam prorockých slov vtedajšieho provinciála dona Andreja Dermeka, ktorý pri Titusovom pohrebe vyriekol: „Neodpočívaj, pomáhaj!“

Čo prajete celej saleziánskej rodine k storočnici?

Vernosť. Aby sme aj my boli verní ako naši predchodcovia, ktorí doteraz v službe Cirkvi i Slovensku rozvíjali myšlienku a charizmu dona Bosca pre dobro mladých, ako aj pre svoju vlastnú spásu. Aby sme my i tí ďalší po nás tomu boli verní ďalších sto rokov.

Zdroj: Katolícke noviny

PETER TIMKO, SDB (1973), pochádza z obce Sedlice v okrese Prešov. V roku 1992 vstúpil do saleziánskeho noviciátu, prvé sľuby zložil 14. augusta 1993. Študoval filozofiu v talianskom Nave a teológiu v Turíne, kňazskú vysviacku prijal 5. mája 2001 v Žiline. V roku 2009 sa stal magistrom novicov v Poprade-Veľkej, kde bol aj direktorom komunity. Za provinciála Saleziánov dona Bosca na Slovensku bol vymenovaný 12. decembra 2019, do úradu nastúpil 1. septembra 2020. Snímka: Erika Litváková

 

Zdieľať článok

0 komentárov

Odosla komentár

Ďalšie články kategórie

40 rokov od smrti saleziána-kňaza dona Štefana Timka

V tomto roku slávime defilé sto rokov Saleziánov na Slovensku. A v rámci osláv storočnice si 2. júna 2024 v popoludňajších hodinách rodáci z obce Čaňa pri Košiciach pripomenuli 40. rokov od smrti saleziána-kňaza dona Štefana Timka.

Bardejov

Aj v mesiaci máj sa konalo viacero víkendoviek na našej Brezovke. 5. – 6. mája sa stretli stredoškoláčky, ktoré prežili spolu obohacujúci a požehnaný čas.

Nová Dubnica

Májovou akciou číslo jedna bol deň farnosti. Doobeda sa slávila svätá omša zo sviatku sv. Jozefa Robotníka. Spestrením, ale i veľkým lákadlom, nielen pre najmenších, boli nafukovacie hrady.