Zhováral sa: Patrik Rosival / Foto: archív

Jeden zo saleziánov, ktorí bývajú v Bratislave na Miletičovej, je aj don Daniel Pravda. Je známym misionárom a porozprával nám o niektorých svojich pôsobiskách.

Odkiaľ pochádzate a ako ste sa dostali k saleziánom?

Pochádzam z Blatného, tu neďaleko Bratislavy pri Senci. K saleziánom som sa dostal tak, že som študoval na gymnáziu v Senci a tam bol profesorom matiky a fyziky istý Ivan Gróf, tajný salezián, ktorý bol idolom mladých. On ma priviedol k viere.

Potom som zmaturoval a začal som študovať na Vysokej škole technickej tu v Bratislave, ale medzitým som pocítil túžbu byť mníchom a túžbu po kláštore. Jemu som to povedal, že keby boli kláštory, išiel by som do kláštora. A on mi takým „podvodom“ povedal, že však aj saleziáni majú kláštory. Tak ma nakontaktoval na dona Mirka Kyselu. On sám ostal len ako môj bývalý profesor matiky.

Ja som vlastne ani nechcel byť saleziánom, túžil som byť rehoľníkom, túžil som po hĺbaní v kláštore a mníšskom živote. Ja som nebol až taký sociálny typ, nebol som športovec, skôr intelektuál v knihách, rozjímavý typ. Keď som mal začať pracovať s chlapcami, mal som z toho ohromný strach. Ale išlo mi to celkom dobre

To bolo kedy približne, aby sme sa vedeli zorientovať v čase?

Štúdium na vysokej škole som začal v roku 1968/1969.

Tam ste začali viesť aj stretká, alebo niečo podobné?

Presne tak, zopár výletov som spravil aj s chlapcami z Blatného do Malých Karpát. Ale gro práce bolo v Bratislave, tam som mal prvé skupinky chlapcov.

Keďže ste boli dlhé roky misionárom, rád by som sa spýtal, ako ste sa k misionárstvu dostali a išli ste do zahraničia? Bolo to až po roku 1989?

Moja prvá misia boli Košice. Keďže som bol matematik a fyzik, tak som pracoval na pozícii programátora. Neodporúčalo sa nám mladým saleziánom ísť učiť do škôl, lebo by sme sa mohli prezradiť. A prirodzene tam v Košiciach som rozbehol skupinky chlapcov, ktorí boli veriaci. V Košiciach som aj pocítil povolanie do misií. Cez vnútorný hlas som to vnímal, ale mal som z toho veľký strach. Bolo mi jasné, že ak odídem, bude to na celý život. V roku 1980 sa nám o páde komunizmu ešte ani nesnívalo.

Vo farnosti v Lubumbashi

Vymenujete nám prosím aspoň najzaujímavejšie lokality, kde ste boli poslaný?

Najprv som musel stráviť rok v Taliansku a následne Belgicku kde som sa učil jazyk – francúzštinu. Odtiaľ som odišiel do Zairu, teraz je to Konžská demokratická republika.

Druhé miesto, kde som pôsobil bola Rovníková Guinea. Potom sa to zlomilo, prišiel som na Slovensko, aby som sa dal trochu do poriadku. Bol som totiž trošku chorľavý. Keď som prišiel naspäť, stretol som sa aj so skupinou mladých spolubratov – ešte klerikov – v Šaštíne, ktorí si dopisovali so Sauliusom Vitautasom, jediným oficiálnym katolíckym kňazom na Sibíri. Tento pôsobil v jedinej rímskokatolíckej farnosti v Novosibirsku. Cez neho som sa dostal na Sibír, bol som ho navštíviť.

To už bolo po páde Sovietskeho zväzu?

Áno a on mal veľa pozvaní pre katolíckych kňazov do Jakutie, do mesta Aldan. Vtedy bola situácia veľmi otvorená a ľudia nás prijímali s veľkým nadšením. Pravoslávna cirkev bola vtedy relatívne zakríknutá a ľudia ju nemali radi, keďže bola skompromitovaná kvôli spolupráci.

Počas svätej omše na Kaukaze, miništrujú sekretár amerického veľvyslanectva, Ír (vľavo) a francúzsky konzul (vpravo)

Koľko rokov ste nakoniec strávili na Sibíri?

Myslím, že to bolo osem rokov. V roku 1998 alebo 1999 som ochorel a vrátil som sa na Slovensko. Ale to sme už rozbiehali saleziánske misijné hnutie. Však aj Tehlička je náš výmysel. Inšpiroval som sa Západom, tam som videl, ako sa takto pomáha misionárom touto formou.

Keď porovnáme nejaké misijné miesta a Slovensko, čím by nás mohli tieto miesta inšpirovať?

Prichádza mi na myseľ to nadšenie kresťanov za obrátenie ich spoluobčanov. Mnohí z nich sa stali katechistami, aby mohli privádzať ľudí k Bohu. A oni svedčili a privádzali iných k misionárovi. Ja som sa v Afrike nejak zvláštne nevenoval bežným ľuďom, ale formácii katechistov. Svätú omšu som slúžil každý deň a navštevoval som dediny a komunity, čo boli roztratené po divočine, aby mali možnosť vyspovedať sa. Ale gro roboty tam robili katechisti. Sú to vyzretí muži, ktorí boli na čele farnosti. Venujú sa nielen vyučovaniu náboženstva, ale chodu celej cirkevnej komunity, či už v dedine, alebo meste (tam to bolo rozdelené podľa štvrtí).

S katechétmi vo štvrti Kenya v roku 1983

Čomu sa teraz venujete? Alebo už iba odpočívate?

Modlím sa. Mám spraviť nejaké preklady z francúzštiny. Snažím sa aj niečo zapísať, aby zostalo niečo v archívoch. Okrem iného som pochodil po Slovensku a ponavštevoval som dediny a rodiny iných saleziánskych misionárov, kde sa mi podarili vypátrať ešte nejaké stopy. A máme to všetko v archívoch. Zbieral som rôzne listy, čo poslali z Latinskej Ameriky, Indonézie a Afriky.

Ďakujem pekne za rozhovor.

Ak by ste sa chceli dozvedieť o donovi Pravdovi viac, bola napísaná aj knižka o ňom. Autorom je Pavol Karaba a volá sa Srdcom misionár.