Spracoval: Ondrej Miliczki SDB / Foto: archív

Na cintorín ju sprevádza veľa chlapcov, ktorí za ňou plačú, ako sa plače za mamou. Generácie saleziánov ju nazývali a budú ju volať „mama Margita“.

Margita Occhienová sa narodila 1. apríla 1788 v Caprigliu v provincii Asti ako šiesta z desiatich detí. V ten istý deň bola pokrstená vo farskom kostole. Jej rodičia boli roľníci s úprimným kresťanským cítením. Margita odmalička tvrdo pracovala. Doba, v ktorej vyrastala, a povinnosti v domácnosti jej nedávali príležitosť študovať, ale láska k modlitbe ju obohacovala o múdrosť, ktorá sa v knihách nenachádza.

Dom Ceccovcov v Caprigliu, v ktorom sa Margita Occhienová narodila

V roku 1812 sa vydala za Františka Bosca. František má 27 rokov, je vdovec, má trojročného syna Antona a chorú matku, o ktorú sa stará. Nasledujúci rok sa im narodil Jozef a v roku 1815 Ján (budúci don Bosco). Spoločne sa presťahovali do osady Becchi, ktorá patrila k mestečku Castelnuovod’Asti. V roku 1817 František zomiera na zápal pľúc.

Dvadsaťdeväťročná Margita musí sama čeliť úlohe viesť rodinu v čase veľkého hladomoru, starať sa o Františkovu mamu, Antona a malého Jožka i Janka. Margita bola ženou veľkej viery. Boh bol vždy nad všetkými jej myšlienkami a na jej perách.

Dom v Becchi, v ktorom mama Margita vychovávala svojich troch synov

Láska k Pánovi bola taká intenzívna, že v nej formovala srdce matky. Múdra vychovávateľka vedela, ako skĺbiť otcovstvo a materstvo, jemnosť a pevnosť, bdelosť a dôveru, rodinnosť a dialóg a vychovávať svoje deti s nezištnou, trpezlivou a náročnou láskou. Pozorne vnímala ich skúsenosti a dôverovala ľudským prostriedkom a Božej pomoci. Vychováva troch chlapcov s veľmi rozdielnymi povahami s rovnakými kritériami, ale s rôznymi metódami. Učí ich katechizmus a pripravuje ich na prvé sväté prijímanie.

Keď si vypočuje sen deväťročného Janka, je jediná, ktorá ho dokáže čítať v Božom svetle: „Kto vie, či by si sa nemal stať kňazom.“ Umožňuje mu teda tráviť čas so slabo vychovanými chlapcami, pretože sa v jeho prítomnosti správajú lepšie. Antonovo nepriateľstvo voči Jánovým štúdiám ju prinútilo poslať mladšieho syna preč, aby mohol študovať. Bude ho sprevádzať až do kňazskej vysviacky. V ten deň vysloví niekoľko slov, ktoré zostanú v srdci dona Bosca po celý jeho život.

Keď v roku 1846 don Bosco vážne ochorie a Margita mu ide pomôcť, objaví dobro, ktoré robí pre opustených chlapcov. Na otázku, či by s ním nešla do Turína, odpovie: „Ak veríš, že je to Božia vôľa, som pripravená ísť.“ Prítomnosť mamy Margity premieňa oratórium na rodinu. Desať rokov sa jej život preplieta so životom jej syna a so začiatkom saleziánskeho diela: bola prvou a hlavnou spolupracovníčkou dona Bosca; stáva sa materským prvkom preventívneho systému; ona, bez toho, aby to vedela, je „spoluzakladateľkou“ saleziánskej rodiny. Zomiera v Turíne na následky zápalu pľúc 25. novembra 1856 vo veku 68 rokov.