Autor: František Neupauer / Foto: archív

Blahoslavený Janko Havlík. Martýr a mučeník komunistického režimu. Jeho životný príbeh je v kontraste so 16-ročným mládencom, ktorý ho udal. A nie len jeho. Čo nám odkrývajú tieto dva príbehy? Sú len témou nedávnej minulosti?  

Záhorák Janko Havlík. Študent, ktorý v sebe cíti túžbu po duchovnom povolaní. V mladom veku sa rozhodne zasvätiť svoj život Bohu, stať sa rehoľníkom. Komunistický totalitný režim strojí úklady a on nemôže študovať, pokračovať na ceste za svojim duchovným povolaním.

Režim sústredí rehoľníkov do centralizačných kláštorov, kde je väzenský režim a na poriadok dbajú dozorcovia z väzníc. Píše sa rok 1950.

Po zrušení diecéznych seminárov ostáva na Slovensku len jeden seminár, a to v Bratislave. Avšak moc nad vzdelávaním kňazov má nastupujúci režim.

Janko Havlík odmieta nastúpiť do takéhoto seminára. Vo vyšetrovacej väzbe, dňa 18. februára 1958, povie: „Nechcel som sa stať pokrokovým kňazom!“ Netúži získať vzdelanie a kňazské svätenie za každú cenu. Chce byť kňazom, rehoľníkom. Neskôr povie: „Ja sa pokrokovým kňazom nechcem stať, keďže sa s tým nestotožňujem, preto som sa rozhodol, že budem tajne študovať (…), budem sa viac venovať duchovnému životu.“

Od neho o sedem rokov mladší mládenec ide cestou vzdelania. Je ešte len stredoškolák. V roku 1951 má 16 rokov. Počúva, čo mu hovoria učitelia, počúva pozorne a potom koná. „Počul som v škole, že veci, ktoré sú nám podozrivé a škodia nášmu ľudovo-demokratickému zriadeniu, máme ihneď zahlásiť bezpečnostným orgánom.“ To počuje v škole a aj doma od svojho otca, ktorý mu často zdôrazňuje, že sú tu živly, ktoré škodia robotníckej triede.

Tu vidíme, akú silnú úlohu hrá vzdelanie. „Vzdelanie“, ktoré Havlík odmieta. Vzdelanie, ktoré sa dostáva 16-ročnému mládencovi. Jedna krajina, jedno mesto a aké diametrálne odlišné postoje. Mládenec študuje a chce podporovať zriadenie pod kuratelou Moskvy a od neho o sedem rokov starší Janko Havlík sa vzdeláva tak, aby nestratil slobodu srdca a neskôr mohol prijať i kňazské svätenie.

„Ja som ich udal!“

Príbeh Janka Havlíka poznáme. Napriek dobe neslobody sa vrhá do tajných štúdií teológie, aby neskôr mohol ľuďom hovoriť o Bohu, ktorý nevie inak, ako milovať. O Bohu, ktorý poslal svojho jednorodeného Syna na svet. O Bohu, ktorého chce vidieť v každom človeku. Odkryť v ňom diamant jeho lásky, jeho stopy, jeho skutočnú hodnotu.

Neďaleko miesta, kde sa tajne vzdeláva Janko Havlík, býva 16-ročný mládenec. Chce pomôcť vlasti budovať „krajšie zajtrajšky“. Nemôže nevidieť nenávisť, ktorú buduje totalitný režim. Zatýkanie biskupov, kňazov, partizánov, živnostníkov… Alebo je len jednou z obetí nenávisti, ktorej uverili jednotlivci hlásajúci očistu spoločnosti?

Alebo mu „vzdelanie“ natoľko zaslepilo oči? Jeho príbeh spísal spisovateľ a politický väzeň Rudolf Dobiáš v poviedke Chlapec za oknom. „Cestou si zaumienil, že o svojej návšteve na okresnej správe Bezpečnosti nepovie nikomu, možno ani otcovi, od ktorého očakával odobrenie svojho konania,“ počujem aj teraz v ušiach hlas Rudolfa Dobiáša recitujúceho vlastnú prózu, v ktorej vykresľuje, čo sa udialo o niekoľko dní neskôr – obkľúčenie ulice 29. augusta, vyvedenie z domu č. 53 mužov, ženu, dievča. Chlapec s matkou stoja pri okne a dívajú sa na to, čo sa deje.

Stála pri okne s rukou na ústach, ako keby zadržiavala výkrik alebo plač. „To boli tajní!“ pošepla synovi matka. „Bože môj, zase sa našiel judáš, čo tých nešťastníkov udal“ povedala ticho. (…) „Ja som ich udal,“ povedal po najdlhšej chvíli svojho života chlapec. Matka zatvorila okno, priložila si dlaň na ústa a vyšla z izby. Mala pocit, že sa jej zastavilo srdce. O chvíľu sa za ňou pobral aj chlapec.

Komu sa dnes zastaví srdce?

Pri pohľade na životný príbeh Janka Havlíka vnímame aj príbehy ďalších martýrov odsúdených v skupine Štefan Krištín a spol. Obžalovaných je osemnásť nevinných ľudí.

Vidíme a počujeme neľudské týranie. „Ty sviňa náboženská, pôjdeš do korekcie a budeš tam tak dlho, až zdochneš!“ Tieto slová si vypočul Janko Havlík. Jeho brat Anton vydal o tom svedectvo. Bitka nebolo to najhoršie. Fyzické násilie bolo „dopĺňané“ hrozným psychickým terorom. Väzňov trápil chlad a hlad. Janko schudol 20 kíl.

Pri pohľade na Janka Havlíka môžeme vidieť aj rehoľníčku sestru Florinu, rodným menom Barboru Boenighovú. Vyzlečenú do naha. Umučenú. Zomiera vo väznici v Prahe na Pankráci 31. januára 1956. Jej telo bolo zrejme spopolnené.

A cez tieto príbehy vidíme a vnímame príbehy tisícov nevinných ľudí. Alebo ich aj nevidíme a naďalej si myslíme, že komunistický režim bol dobrým režimom? Ľudským, prijateľným? A nepriamo opäť posielame do väzenia Titusa Zemana, Zdenku Schelingovú, Janka Havlíka,  biskupa Petra Pavla Gojdiča… Komunistický režim rovná sa okrem iného státisíce obetí.

Záverom

Šestnásťročný mládenec ukazuje cestu. Cestu, ktorá cez pseudovzdelávanie, zakrývanie si očí pred terorom a nenávisťou komunistického totalitného režimu pod kuratelou Moskvy vedie k vraždám nevinných ľudí.

Sestra Florina zomrela vo väzení. Janko Havlík na následky brutálneho väznenia. Je to cesta, pre ktorú sa mamke 16-ročného chlapca zastavilo srdce. Je to cesta všetkých, ktorí nevidia, či nechcú vidieť „do hĺbky“.

A možno je to niekedy cesta každého jedného z nás, keď nestojíme na strane pravdy, svedomia, spravodlivosti a hlbokej úcty ku každému človeku. Ján Havlík ponúka inú cestu. Cestu hodnú nasledovania. Cestu, na ktorej sme aj my, kedysi dávno po prvýkrát začuli to tiché pozvanie: „Poď za mnou.“