K stému výročiu príchodu saleziánov na Slovensko

Foto: archív SDB

Radosť a nádej

Rok 2024 je pre celú saleziánsku rodinu na Slovensku rokom radosti a nádeje. Pre celú saleziánsku rodinu v užšom i širšom zmysle. V užšom zmysle patria do nej saleziáni, dcéry Márie Pomocnice, dobrovoľníčky dona Bosca, saleziáni spolupracovníci a bývalí žiaci aj odchovanci. V širšom slova zmysle patria do nej všetci mladí ľudia v čare radosti pre svoj ľudský a kresťanský rast. Patria sem aj všetci ľudia dobrej vôle, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomáhajú saleziánom, dcéram Márie Pomocnice, dobrovoľníčkam dona Bosca a spolupracovníkom i bývalým chovancom v práci pre mládež i veriacich. Patria sem aj veriaci saleziánskych farností. Patria sem všetci, čo so saleziánskymi dielami sympatizujú a pomáhajú im svojím slovom i vplyvom. Patria sem všetci dobrodinci, sponzori, čo finančne podporujú najrozličnejšie saleziánske podujatia pre mladých a dospelých. Lebo tu ide vždy o nových a šťastných ľudí pre túto zem i pre našu večnú vlasť.

Viliam Vagač

Dňa 8. septembra ideme do Šaštína

Ideme tam celá slovenská saleziánska rodina! Veď Šaštín je jej kolískou, tam sa pred stomi rokmi začal jej príbeh.

Saleziánska rodina sa zrodila oveľa skôr, pred dvoma storočiami v severotalianskom meste Turíne. Tam žil vtedy jeden z najväčších svätcov našich čias svätý Ján Bosco. Celý život pracoval pre záchranu mladých ľudí, pracoval pre nich až do zodratia. Hnala ho do toho obrovská láska k Pánu Ježišovi a k ľuďom. Pomáhala mu a viedla ho Panna Mária Pomocnica. Jeho láska bola podnikavá, vynachádzavá a do krajnosti obetavá. Povedal: „Sľúbil som Bohu, že aj môj posledný dych bude patriť mojim chudobným chlapcom.“

Nie div, že táto jeho láska udivovala, strhávala, bola ako ohňostroj, ktorý videli ľudia nielen v Taliansku, ale v celej Európe. A šírila sa už za jeho života po Európe i Latinskej Amerike. Vedelo sa o nej aj na Slovensku. Drobní ľudia i kňazi posielali z našej vlasti donovi Boscovi milodary. Ba rok po jeho smrti Spolok svätého Vojtecha v Trnave vydáva ako podielovú knihu 190-stranový životopis dona Bosca z pera hornoorešanského farára preláta Pavla Jedličku. Tak sa o donovi Boscovi dozvedeli aj prví chlapci na Slovensku a chceli byť ako on, hľadali cesty, ako sa dostať do Talianska. Tak sa dostal v roku 1905 do saleziánskeho ústavu v Cavagliá pri Turíne 18-ročný mládenec Viliam Vagač zo Starej Turej. V Cavagliá bol pre chlapcov z Uhorska, ktorí sa chceli stať saleziánmi, ústav. V septembri 1910 prišiel do Cavagliá aj 13-ročný Jožko Bokor z Trakovíc v okrese Trnava. Spolu s ním pricestovali František Sersen zo Špačiniec a Jozef Rosinský. Do Cavagliá sa dostali aj iní chlapci zo Slovenska, napríklad Ladislav Stano z Ružomberka a ďalší.

Po prvej svetovej vojne sa to všetko začalo živo rozbiehať. Bohoslovec František Sersen spolu s klerikom Jánom Hlubíkom z Hrnčiaroviec pri Trnave organizujú výpravy slovenských chlapcov k saleziánom v Ríme. Don Viliam Vagač, ktorý bol vysvätený za kňaza 17. júna 1919 v Osvienčime, napísal ešte v tom istom roku memorandum hlavným predstaveným saleziánov do Turína, v ktorom ich požiadal o založenie saleziánskeho domu na Slovensku a patrične to i odôvodnil. Po druhom memorande dona Vagača v roku 1920 hlavný predstavený don Filip Rinaldi, dnes už blahoslavený, povolil založiť v oblasti Turína saleziánsky dom pre slovenských chlapcov v dedinke Perosa Argentina.

Jozef Bokor

Saleziáni, poďte domov!

Takto vznikol prvý slovenský saleziánsky dom v Taliansku v Perosa Argentina. V školskom roku 1921/22 tam bolo devätnásť chlapcov, v roku 1922/23 už približne päťdesiat a v roku 1923/24 osemdesiat. Viedli ho slovenskí saleziáni, čo vyštudovali v rozličných štátoch strednej Európy. Bola len otázka času, kedy sa presunú na Slovensko.

V januári 1924 sa v Žiline konala mimoriadna biskupská konferencia, ktorá vydala Ohlas slovenských biskupov katolíkom celého Slovenska. V Ohlase oznamujú, že chcú v každej diecéze otvoriť saleziánsky dom pre mládež. Ohlas sa čítal v kostoloch cez nedeľné bohoslužby ako pastiersky list. Otec Viliam Vagač hľadal potom na Slovensku miesto pre prvý saleziánsky dom. Voľba po dlhom hľadaní padla na Šaštín. Trnavský biskup, apoštolský administrátor Dr. Pavol Jantausch 6. septembra 1924 vymenoval dona Viliama Vagača za šaštínskeho farára a dona Jozefa Bokora, ktorý bol nedávno predtým vysvätený za kňaza, za jeho kaplána.

Semienko začína klíčiť…

Je 7. september 1924. Borským Mikulášom – je to rázovitá záhorácka obec – beží vyleštený panský kočiar Štátnych majetkov. Je prázdny. Zastane pred farskou budovou. Miestny dekan Dr. Karol Nečesálek, veľký saleziánsky dobrodinca, ho dnes na popoludnie prenajal. Potrebuje ho na celkom mimoriadnu príležitosť. Povezie na ňom dvoch kňazov saleziánov do susedného Šaštína, aby tam od 8. septembra 1924 prevzali miestnu faru i pútnický chrám Panny Márie Sedembolestnej.

Do kočiara pred farou nasadajú štyria kňazi: Dr. Karol Nečesálek a jeho kaplán Augustín Karmaš a dvaja saleziáni: don Viliam Vagač a don Jozef Bokor, ktorý mal nedávno primície v rodných Trakoviciach.

Citujme však zo zápiskov dona Vagača Moje pamäti a životné zážitky. Napísal ich po prepustení z väzenia v rokoch 1961 – 1962.

„Ja som sa až hanbil takto cestovať. Prišlo mi na myseľ, že Pán Ježiš sa kedysi niesol do Jeruzalema iba na oslici. A nás chudobných saleziánov vezú dva parádne tátoše.

Na rozhraní chotárov medzi Šaštínom a Borským Mikulášom kočiar zastal. Tu nás srdečne privítala delegácia mestečka Šaštína. Na privítaciu reč pána starostu som odpovedal medziiným takto: ,Dúfam, že Šaštín sa v saleziánoch nesklame a že Panna Mária nám bude pomáhať. Prišli sme z Talianska do republiky nie odpočívať, ale pracovať na poli duchovnom i kultúrnom. A keď azda neskôr jeden či druhý na poli práce odpadne, nastúpia po nich svieže sily, aj dvaja, traja odrazu.‘

Poblíž Šaštína, popri ceste, stojí ešte dnes veľký drevený kríž asi 5 metrov vysoký. Tam nás už čakali krojovaní členovia katolíckej telovýchovnej organizácie Orol spolu so šaštínskymi veriacimi a zástupcami katolíckych spolkov. Tu nás s nadšením privítal náčelník Orla, vraj s celou dôverou nás čakajú, aby sme ich duchovne viedli. Sľúbil som im, že sa im budeme venovať s celou láskou, a to aj ostatným katolíckym spolkom. Veď mládež bola miláčikom dona Bosca.

O chvíľu sme už boli pri mestečku. Tu na Kalvárii nábožní pútnici zblízka i zďaleka – 8. septembra bol sviatok Narodenia Panny Márie – konali si krížovú cestu. Pripojili sa aj oni k nášmu sprievodu, ktorý smeroval do pútnického veľchrámu Panny Márie Sedembolestnej.

Pri vchode nás čakal a privítal doterajší šaštínsky administrátor veľadôstojný pán Emil Czahel. Pokropil nás svätenou vodou a voviedol do pútnického chrámu. Všetkým prítomným som dal požehnanie s Najsvätejšou sviatosťou oltárnou a nakrátko som sa prihovoril k veriacim. Spomenul som, načo prichádzajú saleziáni do Šaštína. Vyjadril som veľkú radosť nad tým, že práve dnes, deň pred sviatkom Narodenia Panny Márie, ktorá dala svetu Vykupiteľa, slávime tu prvý deň zrodu saleziánskeho diela v republike. Z tohto diela vyrastie zakrátko mohutný strom s ratolesťami po celej našej vlasti pre blaho veľkého počtu zanedbanej mládeže.

Teda 8. septembra 1924 nám dala Panna Mária do opatery slávne pútnické miesto Šaštín. Ôsmeho septembra sme už obaja – don Bokor i ja – spovedali, bolo veľa svätých prijímaní, kázali sme i slávili bohoslužby.“

Toľkoto z rukopisu dona Vagača. V časti kláštora, ktorá slúžila na farské účely, šli títo dvaja pionieri pripraviť miesto pre päťdesiat slovenských chlapcov ašpirantov, ktorí sa chceli stať saleziánmi. Dvadsaťsedem ich mal priviezť v polovici októbra dp. Ladislav Stano z Talianska z dedinky Perosa Argentina a zhruba rovnaký počet chlapcov sa hlásil zo Slovenska.

Viliam Vagač (vpravo) a Cyril Guniš pri národnom zvone Sedembolestnej

Začíname chudobne

Keď asi o dva týždne po 8. septembri prišli traja páni biskupi – Dr. Karol Kmeťko, Dr. Pavol Jantausch a otec biskup Vojtaššák – a s nimi ešte dvaja preláti, saleziáni v Šaštíne mali iba štyri stoličky. Jeden z prelátov si musel sadnúť na drevený kufor dona Vagača. Don Vagač a don Bokor stáli. Don Vagač v rukopise Moje pamäti a životné zážitky o návšteve zachytil toto: „Práve sme sa radili s donom Bokorom vo farskej kancelárii, keď odrazu vstúpili vzácni hostia. Prvý sa ozval Dr. Kmeťko: ,Prišli sme sa pozrieť, ako žijú naši saleziáni v Šaštíne. Už ste si tu privykli?‘

Odvetím: ,Vaša excelencia, na to nemáme ani čas. Máme veľa starostí. O mesiac čakáme príchod našich slovenských chlapcov ašpirantov, ktorí sú v mestečku Perosa Argentina v Taliansku.‘

Keď pán biskup Kmeťko videl, že my obaja stojíme, poznamenal: ,No to hádam ani don Bosco nebol taký chudobný ako vy. V celom dome tu máte iba štyri stoličky. Tu zasiahol do reči bývalý šaštínsky administrátor vdp. Emil Czabel, ktorý nás tu asi tri týždne zasväcoval do tajov šaštínskej farnosti a pútí: ,Vaše excelencie, aby ste vedeli, títo saleziáni nechcú piť na obed ani víno. Vraj šporujú na stoličky.‘ ,No dobre,‘ odvetil pán biskup Kmeťko, na tie stoličky vám tu prispejem i ja. A podal mi dve-tri tisícky. Nasledovali ho aj ostatní páni biskupi a preláti a chutno sa pritom smiali. Popoludní odcestovali do Trnavy a boli spokojní, že nás našli takých veselých.“

Táto priazeň otcov biskupov voči saleziánom sa javila už pred príchodom saleziánov do Šaštína. Významným dokumentom je už spomínaný Ohlas slovenských biskupov katolíkom celého Slovenska. Spolu s jeho prečítaním sa nariadilo i organizovanie dobrovoľných zbierok na založenie prvého saleziánskeho diela na Slovensku.

Don Vagač poslal preklad Ohlasu slovenských biskupov i hlavnému predstavenému do Turína. Predstavení boli veľmi potešení. Hlavný predstavený don Filip Rinaldi opätovne zdôrazňoval: „Také niečo sa v našej kongregácii ešte nevyskytlo, aby sa celý biskupský zbor niekde jednohlasne vyslovil za dielo dona Bosca, ako sa stalo na Slovensku.“ A žiadal založenie prvého saleziánskeho domu na Slovensku.

Začínalo sa to naozaj chudobne. Keď 21. októbra 1924 prišli chlapci z Talianska, spolu s prijatými zo Slovenska ich bolo približne päťdesiat. Mnohí chlapci museli spávať na slamníkoch, kým sa zadovážili postele, ale dielo sa už začínalo rozrastať.

(Spracované podľa textu od Andreja Paulinyho SDB.)